Vo svojom predchádzajúcom článku nás Jaroslav Hoško zobral svojou babetou zo Slovenska, cez Balaton, maďarsko-chorvátsky hraničný prechod, zničené časti mesta Nova Gradiška, divoké okolie mesta Jajce, tiež cez Mostar či Blagar v Bosne a Hercegovine. „Je však čas ísť ďalej a Montenegro čaká iba na nás…“ touto vetou rozprávanie skončilo, tak sa poďme pozrieť na to, ako cesta dvoch mladých dobrodruhov na starých babetách pokračovala.

Pobrežie

Netrvá dlho a už sme v mestečku Herceg Novi. Tu chceme dať znova ubytko – chceme niečo ekonomicky prijateľné a tak ideme tam, kde to nevyzerá práve najexkluzívnejšie. Stará paní nám ukazuje naše bývanie na túto noc. V dobe sa vraciam vzad asi o 15 rokov, ale oproti Hercegovine, kde to bolo približne o 25 je to stále fajn (týmto nič nekritizujem, iba konštatujem a stále si to užívam). Večer ideme do mestečka, prechádzame sa bosí a pripomína nám to Balaton. Tentokrát však nie sme opití. Nejaké drinčíky pre chuť, palacinky k tomu a nohy v mori – relax. Večer sa upraceme a ráno chceme vyraziť. Berieme nejaké veci a ideme z izby k Babettám, znova ideme hore, avšak dvere sú zamknuté. No nič, pootvorené okno v inej izbe to istí. Nakoniec nájdeme aj zlatú tetičku, lúčime sa a ideme ďalej.

Ten pocit, keď sa staneš turistickou atrakciou

Ďalším cieľom je mesto Kotor. More tu má nádhernú farbu a všetko sa zdá byť krajšie ako v skutočnosti, až do momentu kedy cítim, že mojej Babette sa nechce veľmi radiť dvojka. Zastavujeme v centre mesta, ideme sa prejsť, najesť a zatiaľ mi aspoň vychladne spojka, ktorú následne rozoberám. Skúšam rôzne zostavy náhradných dielov, odmasťujem a testujem. V centre mesta dve rozobraté Babetty, veci rozhádzané po zemi, vedľa mňa dve sady spojok a náhradné diely. Ľudia sa pozerajú a ja sa potím. V momente, keď mám najväčšie nervy sa pristavuje z okolitého prúdu turistov jeden Aziat, ktorý sa s úsmevom pýta, či si ma môže odfotiť. Samozrejme ujo. Neskôr prichádza jeden motorkár. Vraj je z Južnej Ameriky a má prenajatú mašinu, podáva Matúšovi 50€ so slovami, že sa nám to bude hodiť. Vraj na diely alebo tak. S úctou a vďakou odmietame. Takéto niečo som ešte nezažil. Sú ľudia naozaj takí veľkorysí, alebo naozaj vyzerám ako žobrák?

Po ďalšej hodine a zistení, že stačilo vymeniť gufero sa hýbeme ďalej.  Pred očami máme výzvu. Kotorské serpentíny do národného parku Lovčen. Cesta stúpa a kľukatí sa. Zase aplikujeme techniku „neuberaj a rež tie vracáky“. 180° zákruty označené číslami a cesta široká ledva pre dve autá. Nádherne vychádzame až hore, kde stretáme Poliakov na poľskom fiate s prívesom (na ceste z Grécka). Prehadzujeme pár viet a pokračujeme ďalej smerom na sever. Po ďalších kilometroch v horách hľadáme miesto, kde postavíme stan. Končíme pri jednom „bikers friendly“ podniku na lúke, v diaľke sa pasú kravičky. Stan máme postavený, ale akosi sme hladní a smädní. Zhadzujem teda z Babetty všetky veci a fičím zohnať niečo do dedinky. Keďže je dosť hodín, tak je všetko zatvorené, našťastie mi jedná slečna v stánku ponúka chlieb aj s vodou za 0,5€. Neváham a s úlovkom bežím naspäť do nášho sídla. V podniku si dávame večeru a pivko. V noci sa budím na zimu, klepem zubami a nadránom sa dodatočne obliekam. Hmm, predsa len sme tu vyššie. Okolie je však nádherné, spíme vyslovene obklopení horami a na toto stanovanie sa nechytá hocijaký hotel.

Vitaj v horách

Ráno sa napchávam čalamádou od tetičky z BIH – moc mi to nešmakuje, ale s prázdnym žalúdkom nemôžem ísť na cesty. Sotva zahrejem ráno motor a už valíme bomby do kopcov. Chceme sa dopracovať k národnému parku Durmitor – cieľom je mestečko Žabljak. Volíme trasu, ktorou ťa nechce poslať ani google maps. Je kratšia, ale asi to bude trošku mimo civilizácie. No nevadí poďme. Dnešná cesta je hornatá, občas chladíme, okolo je to skôr osamelé ako preľudnené, ale mne sa to páči. Prečo by som chodil iba tam, kde sa motá najviac ľudí? Veď môžem spoznať krajinu v miestach, ktoré nie sú ovplyvnené turizmom a tak vidieť jej prirodzené črty. Cesta je naozaj úzka a obísť sa s osobným autom je občas náročnejšie ako by sa mohlo zdať. Cestou stretávame pri vode pouličných psov. Dávam im kúsok z päťdesiatcentového chlebíka a potom sa ich už nezbavím. Každopádne sú kamarátski a okrem Matúša mám tým pádom ďalších kamošov. Trošku mi je ich ľúto, ale nič sa nedá robiť. Kocháme sa krajinkou a pokračujeme. Časom prichádzame zasa do riadnych stúpaní.

Samotný Žabljak je vo výške 1700 m.n.m., takže cesta hore bola naozaj tŕnistá a naložené Babetty sa dostávali často do bodu, kedy bola nutná naša pomoc. „Poldecák“ dostáva zabrať. Keď ma obiehalo náhodou auto, tak som videl tie udivené tváre. Jeden motorkár dokonca krútil hlavou keď ma predbiehal – v štýle: „Na čom to idete pre boha?“ (šiel som asi 4km/h). Každý kilometer hráme karty, ale pomaličky sa prepracujeme až na vrchol. Na pumpe sa pristavuje chlapík a hovorí trochu česky – vraj či hľadáme kemp, lebo že jeden vlastní. Stan v kempe pod strechou a večer sprcha za 5€ pre oboch – no neber to. Idem teda do sprchy ale teplej vode sa akosi nechce. Skúšať druhú sprchu sa mi nechce a hovorím si, že studenú sprchu som už dlhšie nemal takže púšťam modrý kohútik a cítim sa ako znovuzrodený. Ľadová sprcha je jednoducho zázrak. Matúš skúsil druhú a mal pohodlie v teplej. Večer grátis trochu rakije a ideme hajať. Skôr ako budeme ráno pokračovať v sedle, ideme na túru k Čiernemu jazeru. Príroda v Durmitore je prekrásna, určite stojí za to urobiť si výlet a pokochať sa.

Do BIH po nálepku

Opúšťame národný park a v podstate neustále klesáme až k hraniciam. Cesta je nádherná, plná ostrých zákrut a okolitej prírody, ktorá v človeku vyvoláva dojem toho, že už nikdy nechce zosadnúť z motorky – aj keď je to len Babetta. Cestou stretáme Slovákov v aute, s nimi si spríjemníme cestu krátkym rozhovorom a pokračujeme do najbližšej reštaurácie. Sadáme sa a zrazu nechápačka – nikde tu nemajú lístok písaný v latinke. Písmo vychádzajúce z Cyriliky neviem dobre čítať a milá čašníčka sa po zazretí našich výrazov začala iba rehotať, my tak isto. Nakoniec sme sa však najedli.

Po obede si dávame enduro vložku – inak to nazvať neviem. Cesta pripomína skôr tankodrom a často idem postojačky „v stúpačkách“ (v pedáloch). V lesíku pred hranicami na mňa vybehne na voľno pustený pes – našťastie ho majiteľ zavolá a ide sa ďalej. Na hraničnom priechode Metaljka sa zasa tvárime, že máme bicykle a útočiskom na dnešný večer sa stáva lúka pri rodinnom dome milého pána. Ráno sme vo Višegrade a okrem mosta cez rieku Drina ma toto mestečko nezaujalo.

Srbsko naše prekliate a pritom milované

Cestou ideme cez tunely a keďže mi Babetta stále nesvieti, je to občas adrenalínová zábava. Čoskoro sme však v Srbsku a neďaleko za hranicou začínajú problémy. Matúšová mašinka začína v miernom stúpaní klepať. Pripomína mi to zvuk pokazených spojok. Zastavujeme a rozoberáme. Všetko vyzerá byť v poriadku, na strane zapaľovania taktiež nič podozrivé. Skúšame kadečo a občas to ide ticho a občas to klepe ako šrotovník. No nič, pokračujme, teraz s tým aj tak nič neurobíme keď sme zasa v strede ničoho. Zhruba kilometer prejdeme a Matúš stojí. Po zistení, že nejde pretočiť kľukou si myslím, že motor je zadretý. Zhodím hlavu a z pohľadu som zúfalý. Kúsky niečoho a piest hodný do koša. Kto toto čaká od motora po generálke? Okolo ide motorkár a vraj nám pomôže niekoho zohnať. Nezohnal nikoho, ale upokojil nás tým, že 7 km naším smerom je najbližšia dedina, kde môžeme prespať. On zatiaľ skúsi niečo vyriešiť.

Po vysadení valca je to ešte horšie. Vrchné ojničné ložisko sa rozpadlo, zničilo stenu valca, piest a piliny sú rozsypané aj v kľukovej skrini. Matúšovú Babettu zaväzujeme o tú moju pomocou gurtní a ako odťahová služba ho ťahám do dedinky Kremna. Tam sa pýtam mladého chalana, kde môžeme prespať ak nechceme spať v hoteli (ktorý by bol mimo nášho rozpočtu asi). Chalan je evidentne autičkár, takže od prvého momentu dúfam aj v to, že pozná niekoho kto nám pomôže. Teraz však hovorí otcovi, ktorý prenajíma dve chatky – či má voľné. Ou jé, spánok máme vybavený. Po objasnení situácie sa rozhodne nám pomôcť. Požičiava nám mobil s internetom (keďže WIFI u jeho otca po búrke nie je), vezie nás do najbližšieho bankomatu, keďže sme bez hotovosti (v tom funguje iba jedna Matúšova karta) a zoženie človeka, ktorý sa príde pozrieť na Matúšov motor.

Ďalšie dni sa vlečú a riešime cez Lazara skoro všetko. Valec sa berie na výbrus, a objednáva sa piestna sada. Kým príde tak to trvá. Matúš to chce vzdať, ale našťastie sa mi podarí presvedčiť ho, aby sme vydržali. Na druhý deň bol totiž valec síce hotový, ale prišiel piest so zlým rozmerom. Celé dni hráme akurát karty, jeme a občas sa ideme prejsť. Prechádzka vyzerá tak, že vyrážame dvaja a naspäť ideme štyria. Dvaja chalani a dvaja psy. Ak chce niekto psíka, tak nech ide na Balkán. Pred zložením ešte čistíme kľukovú skriňu od pilín, aby sa nezadrelo aj spodné ložisko. Babetta ide na predné koleso a do motora sa strieka pod tlakom čistič, benzín a olej. Nakoniec skladáme všetko dokopy. Výbrus je veľmi tesný, tak snáď sa to nezadrie. Babetta vrčí a Matúš ešte večer zabieha. Sadáme si a robíme vyúčtovanie. Jednu noc máme grátis, 10€ zľavu a môj kamarát sa doráta s „majstrom“.

Smer domov

Pôvodná trasa mala viesť cez národný park Tara v Srbsku, ale vzhľadom na nezabehnutý motor sme zvolili dlhšiu, ale rovinatú trasu okolo Čačaku, Belehradu smerom na Nový Sad. Ráno vyrážame čo najskôr a občas stojíme aby sa Matúšov motor ochladil. Večer sme v Novom Sade a pomaly zapadá slnko. V podstate už v prítmí prichádzame do Báčskeho Petrovca. Slovenská dedinka. Je to zaujímavé počuť náš jazyk ďaleko od domova. Porozumenie trvá niekedy o sekundu viac ale je to super. Volíme ubytovanie, pretože môžeme ráno vyraziť skôr ako zo stanu, dúfame v možnosť nájsť niečo naozaj lacné „u bratov Slovákov“. Márne. Možno keby prídeme skôr a opýtame sa v krčme, teraz však platíme normálne a spíme v penzióne. Holt, kto neskoro chodí…Večer sa znova trochu prechádzame a kocháme sa mestečkom. Rozmýšľame nad trasou domov, keďže nás tlačí čas, tak aj nad tým, že by sme to dali za jeden deň až domov. Je však možné prísť z Dolnej zeme do Trenčína na Babette za jeden deň?

Ráno teda ideme ešte za úsvitu cestovnou štyridsiatkou smerom domov. V Maďarsku sme o chvíľu a cesta cez Maďarsko ubieha tiež celkom rýchlo. Snažíme sa ho iba preletieť a to sa nám darí, akurát pri tankovaní opravujem plynové lanko, ktoré vyskočilo a zadrháva. Letíme cez Kolárovo a juh až ku nám. Bez zastavovania a na plný plyn. Pomaly sa stmieva a oproti idú policajti, ja samozrejme nesvietim, ale našťastie si ma nevšimnú a cestu domov robí zaujímavejšou už iba srnka, ktorá nám prebieha cez cestu.

Čoskoro zastavujeme pri obchode a už po tme hodnotíme udalosti uplynulých dvoch týždňov. Párkrát sme si mysleli, že jediný spôsob ako sa dostaneme domov aj s Babettami je auto s vozíkom. Zažili sme si nádherné výhľady, chvíle neistoty kedy sme nevedeli čo bude na druhý deň, spali sme v stane pri benzínke na hlavnom ťahu, či v horách 1700 m.n.m., stretli sme sa s úžasnými ľuďmi, ktorí nám boli nápomocní, blúdili sme stratení medzi skalami, plával som pod vodopádmi a hľadal som pomoc v neznámom prostredí.

Čo som získal?

Tak ako po minulom výlete som sa presvedčil o tom ako mi pomohlo toto „vykročenie z komfortnej zóny“, ale tento raz som nadobudol aj poznatok o ľuďoch. Nebudem hovoriť o tom, ako by niektoré situácie dopadli, keby sa stali na Slovensku, ale musím uznať, že pohostinnosť ako v Srbsku či v Bosne a Hercegovine som už dlho nezažil. Dobrodružstvo v podobe stanovania a oddychu priamo v prírode pôsobí ako balzam na dušu. Hodiny na malom sedadle mopedu sú zasa vryté v hlave tým, ako sa na nás pozerali ľudia v okolí, ale hlavne tým najdôležitejším – pocitom voľnosti a nespútanosti – mimo každodenného života. Sústredený iba na odvaľujúce sa koleso, zvuk motora a jemné vibrácie som si užíval kilometre keď všetko fungovalo.

Ak niečo nefungovalo, ukázalo mi to, že ani vážny problém nemusí byť riešený odvozom domov. Stačí komunikácia. Ak sú to drobnosti, tak sa dajú kreatívne opraviť behom chvíľky. V tomto nachádzam prepojenie aj s priateľstvami a partnerskými vzťahmi. Stojí za to problémy riešiť, napraviť a nie sa im vyhýbať tým, že od nich odídeme. Buduje to v nás istý druh sily, vďaka ktorej dokážeme lepšie brať to čo príde potom. Keď sa stretneme opäť s niečím podobným, už nás to tak neprekvapí. 

Som veľmi rád ak sa ti tento článok páčil a ešte radšej budem ak ma podporíš jeho zdieľaním. Taktiež šírením videa, prípadne spätnou väzbou. Ak aj ty vykročíš niekde za hranicu svojho pohodlia a inšpiruješ ostatných svojim príbehom, budem mať úsmev na tvári.

Pozri si aj zostrih z našej cesty, doplnený rečami pri servise a prípadne ďalšie videá: