Jeremy Head zavítal v rámci svojho cyklovýletu do Chorvátska, Maďarska a Rakúska, no najviac mu učarovali slovinské viničné oblasti. V článku sa dočítate, ako sa mu viedlo, čo mu pomohlo na boľavé nohy a aj to, aké povesti sa so Slovinskom spájajú.

Slovinský región Prekmurje na severovýchode krajiny ešte nebol objavený turistami a je ako stvorený na bicyklovanie. Udriemané cesty popretkávané šírymi zelenými pláňami, sedliacke dedinky a hroznom obťažkané vinice. Cestu som začal v Slovinsku, ale nemohol som odolať takmer každodennému prekračovaniu hraníc do inej krajiny.  Slovinsko je totiž tak malé, že hranice sú vždy vzdialené len pár otáčiek kolies. Po pár kilometroch môžete počuť iný jazyk, platíte inou menou a zoznamujete sa s novými zvykmi.

Šliapať som začal v mestečku Ptuj, v jednom zo slovinských najstarších a najkrajších miest. Na kopci nad ním sa vyníma masívny hrad, zdobia ho stredoveké uličky a po obvode ho lemuje rieka. Po otestovaní môjho bicykla mi dal cyklo expert Sašo nasledovné inštrukcie: „Tu je prilba a náradie. Dúfam, že to prvé budeš používať často a to druhé vôbec“, povedal.

Chytro to chmatni!

Rozlúčil som sa so Sašom aj s mojím bicyklom a rozhodol som sa ísť preskúmať hrad. Naskytujúce sa výhľady potvrdili, aké dobré rozhodnutie to bolo. Jednu stenu hradu zdobil podivný neslovinský erb, ktorého súčasťou boli tri spony z opasku s nápisom „Grip Fast“. Hrad bol totiž v minulosti vo vlastníctve škótskej rodiny Leslie. Ide o pamiatku na hrdinský čin jedného z jej členov, ktorý údajne zachránil dámu, ktorá spadla do studne, iba pomocou svojho opasku.

Chmatol som to ja teda rýchlo nasledujúce ráno, kedy mi došlo, že som síce na bicykli už predtým sedel, ale nezvykol som pedálovať 55km denne. Hlavou mi tiež behali otázky: „Stratím sa, keď pôjdem sám?“ „Zvládnu to moje nohy a zvyšok tela?“

Prvým úsekom bola nerovná cesta pozdĺž vodnej nádrže a moje kolená sa ozývali, a to aj napriek tlmičom na bicykli. Kačice, celé vystrašené náhodným cyklistom, sa driapali von z vody. Keď som prešiel na hladký asfalt, cítil som sa o niečo stabilnejšie a brázdil som si po dedinách pokrytých zelenými láňami, bodkovanými od žltých hlávok púpav. Bolo nedeľné popoludnie a omamná vôňa steakov a klobások z rodinných grilov sa niesla vzduchom.

Tiež som premýšľal nad nedeľným obedom, ale najprv som musel vyriešiť oficiálne povinnosti. Blížil som sa totiž k hranici s Chorvátskom a tešiac sa na rozhovor s colníkmi som si pripravil pas. Na moje sklamanie mi len gestom naznačili, že môžem pokračovať v ceste.

Ten kúsok chorvátskej krajiny, uložený pomedzi hnedé polia, ktorým som prechádzal, nebol zrovna najpôvabnejší,  a navyše značky nekorešpondovali s mojou mapou, takže som bol rád, keď som sa po krátkej cezhraničnej návšteve vrátil späť do Slovinska.

Priblížil som sa teda opäť ku chorvátskemu hraničnému priechodu. Nebolo tam ani nohy. Chvíľu som váhal, no povedal som si: „Teraz alebo nikdy!“ Motal som sa po moste v priestore nikoho a predstavoval som si, ako by jediný výstrel mohol pretnúť to ticho… Ale samozrejme sa nič nestalo! Šliapal som ďalej. Na slovinskej strane som stretol kontrolu, ktorá si vypýtala môj pas. Pán sa na mňa pozrel tak nezainteresovane, ako to len colníci vedia a strčil mi pas späť do rúk.

Slovinské krásy

Ako som prišiel späť do Slovinska, scenéria krajiny sa poriadne zmenila. Cesta z Ormozu na sever k Ljutomeru bola potešením. Prechádzal som cez najlepšie vínne oblasti krajiny. Lemovalo ju množstvo tichučkých vinohradníckych dolín, z ktorých vytŕčali špicaté kostolíky. Keď som odbočil z hlavnej cesty, trasa začala prudko stúpať. Nohy sa mi točili ostošesť a zaklincoval to pes, ktorý vybehol z neďalekého domu a zúrivo štekal.

Čo to má furt byť s tými psami a bicyklami? Radšej som z neho zliezol a ďalej kráčal. Našťastie! Lebo výhľad za mojím chrbtom na rieku a vzdialené pláne bol úžasný!

Po prvom dni v sedle, unavený a zničený, som sa chcel usadiť v malom hostinci, kde som strávil predchádzajúci večer, len s niekoľkými párikmi popíjajúcimi víno v obkolesení krásnych výhľadov. Tentokrát však bolo plno, stoly sa prehýbali pod kopou jedla a vzduchom sa niesla divoká vrava hladných rodín. Prešla ma chuť.

Trochu neskôr som však zozbieral poslednú energiu a odbicykloval som do malej dediny poblíž. Hovorí sa, že tu zastavili Križiaci na svojej ceste do Svätej zeme a nikdy neodišli, pretože víno tu bolo až príliš dobré. Rozhodli sa, že dedinku budú volať Jeruzalem, aby aspoň sami pred sebou obhájili, že dosiahli svoj vytúžený cieľ. Koniec koncov, kto už len potrebuje putovať v mene Pána, keď môže popíjať panenský Laški rizling a pozorovať pri tom západ slnka nad vinicami?

Nasledujúce ráno som si dal raňajky na terase, tentokrát sám, a hovoril som so Sebastianom, ktorého otec vlastní reštauráciu a priľahlý vinohrad. Ukázal mi obrovské vyrezávané sudy uložené v pivnici a oboznámil ma s tým, že už legenda o starých Rimanoch hovorí o prírodnej naturálnosti ich vín. Už oni totiž vedeli, že divoké hrozno tam rastie všade.

Slovinské vinice produkujú 170 000 fliaš ročne, najobľúbenejšie sú biele vína. Zrejú v dubových sudoch počas 6 mesiacov. Pár som si ich pribalil do batožiny a pokračoval som v ceste. Výhľady spôsobili, že som veľmi rýchlo zabudol na boľavé kolená. Horskú cestu, prechádzajúcu pomedzi bukové lesy, striedali nekonečné vinice. Každých sto metrov by sa dalo zastaviť na ďalšiu ochutnávku vína. No to by som asi nezostal dlho vo vzpriamenej polohe. Kilometre sa míňali v rytme môjho bicykla ako taký fukot. Obed som si doprial v tieni jablone, obsypanej kvetmi, pri jednom z najväčších slovinských vodných mlynov.

Britská invázia

V ten deň som sa počas večera rozprával s Ines, majiteľkou jedného podniku, o britskej invázii. Písala diplomovú prácu zo sociológie o Angličanoch skupujúcich lokálne nehnuteľnosti. Poznala jedného Brita, ktorý si vzal za ženu Slovinku, začal pracovať ako realitný maklér a nadobúdal majetky. Bola smutná z toho, že na území krajiny žije asi 200 britských rodín a ceny nehnuteľností stále stúpajú. Pýtala sa, prečo práve v Slovinsku… V priebehu nasledujúceho dňa som prešiel 50km do Maďarska a späť a pochopil som Inesinu ťažobu. Nové budovy narúšajú ducha krajiny, ducha krásnych slovinských starobylých chatiek.

Prechádzal som pokojnými osadami, v ktorých rozvoniavalo čerstvo narezané drevo a bociany pyšne sedeli na telegrafných stĺpoch. Drobné staré dámy sa pri plení v záhradách zohýbali tak hlboko, že vyzerali akoby boli dvojmo. Premýšľal som, či sa ešte niekedy dokážu vzpriamene postaviť.

Zdalo sa mi, že každý dom má vlastné hrnčiarstvo. Keramika dekorovala ploty pred domami. Pri jednom dome som spoznal Janoša, ktorý sa hrnčiarskemu remeslu priučil od svojho otca a práve čosi vychádzalo spod jeho zablatených dlaní. Kúpil som si vázu v nádeji že ju domov dopravím v jednom kuse.

K hranici som sa po strmom stúpaní dopravil ufučaný a spotený. Milá pani colníčka mi skontrolovala pas a priniesla vodu na doplnenie fľaše. Uvedomil som si, že som si bicyklovanie začal naozaj užívať. Ten pocit, že makáte kvôli tomu, aby ste sa niekam dostali, prináša uspokojenie. Zamieril som smerom k Rakúsku  – poslednému cieľu mojej cesty. V Rakúsku sa mi však všetko zdalo byť také nejaké… až príliš idylické. Usporiadanosť, čistota, hladké cyklotrasy, rekonštruované domčeky a námestia. Termálne mestečko Bad Ratkersburg je ale krásne. Pripadal som si tam ako v ultra modernom SPA svete.

V blízkosti hraníc Slovinska, Maďarska a Chorvátska žijú ešte stále niektorí obyvatelia starým, pôvodným spôsobom, a tak som mohol zažiť a porovnať jednotlivé krajiny. To, že som bol na bicykli, mi pomohlo sa dostať do bližšieho kontaktu s domácimi obyvateľmi.

Článok je voľným prekladom pôvodného textu, uverejneného v angličtine, ktorý nájdete tu. 

Fotografie sú ilustračné.