Transylvánia (Sedmohradsko) zostáva, i vďaka vplyvu bývalého režimu, silne tradičnou krajinou plnou medveďov, vlkov a pastierov aj v súčasnosti. O svojich dojmoch z NP Piatra Craiului v centrálnom Rumunsku hovorí Dan Linstead.

„Toto je čerstvá stopa,“ zašepkala naša sprievodkyňa Katarína. Ukázala na stopu veľkosti taniera na okraji cesty, ktorej pazúre smerovali do lesa. Objemné dažďové kvapky sa ešte stále ťažkopádne  zošuchávali z okolitých listov. Cez neďaleké pohorie Făgăraș, najvyššie a najrozsiahlejšie pohorie Rumunska, sa prevalil hrom. Pripomínal zvyšky búrky, počas ktorej na cestu spadol strom a donútil našu malú skupinku opustiť auto a pokračovať pešo. Nasledujúc miestneho lesníka sme rýchlo prechádzali transylvánskym súmrakom. Horár sa kymácal pod váhou červeného vreca plného kukurice a čokolády. Dvakrát sa zastavil a hľadiac do lesa sa snažil identifikovať okolité tiene. Prekročili sme potok, po daždi rozvodnený, blatavý a zúrivý. Dorazili sme k drevenej chatke postavenej na kolíkoch, týčiacej sa tesne nad zemou.

Prírodný amfiteáter

Bezpochyby sme boli na správnom mieste. V trámoch chatky boli hlboké a dlhé stopy po zuboch. „Nebojte sa. Oni prichádzajú väčšinou vtedy, keď tu nikto nie je,“ povedala Katarína s neistotou v hlase. Po schodoch sme zišli do tmavej scenérie. Pred nami sme cez obrovské okno videli čistinu: prírodný amfiteáter celý pokrytý deväťsilmi, obklopený brezami, bukmi a smrekmi. Horár prevrátil obsah svojho červeného vreca do vydlabaného kmeňa stromu. Na ďalekom okraji čistiny viselo rozkladajúce sa kravské telo, pripomínajúce obetný dar. Opäť začalo pršať. Hľadeli sme do súmraku, počúvali vlastný dych a čakali.

Ten, kto príde do Rumunska po prvýkrát, si možno vďaka báchorkám o grófovi Draculovi predstavuje, že Rumunsko pripomína stredovekú krajinu, krajinu desivých sedliakov, slintajúcich beštií a podivného gotického hradu obývaného Peterom Cushingom a Christopherom Leem. Sučasné moderné moderné Rumnsko je však členom EU.

Lenže…

… rýchlo potom, ako opustíte letisko v Bukurešti, počet koní ťahajúcich voze prevyšuje na cestách počet áut. Lenže, všade tam, kam dovidíte, sa vďaka 40 ročnému vplyvu komunizmu, rozprestierajú lúky a pastierstvo je stále rozšíreným spôsobom života. Lenže, keď odbočíte v Sedmohradsku z hlavnej cesty, začnú sa vedľa vás týčiť nedotknuté hory, zahalené v oblakoch. Hory, ktoré sú domovom pre také živočíchy, ktoré nežijú niekde inde v Európe, iba v Rumunsku a Rusku. Sklamanie z neexistencie rumunských upírov bolo snáď teraz nahradené nadšením z toho, čo všetko v tejto krajine môžete nájsť. 

Mnohé tváre Transylvánie

V podstate existuje viacero prelínajúcich sa „Transylvánií“. Jednou je turistická atrakcia „Draculov hrad“, spojený so zubami a cesnakom, ktorý tam strkajú turistom do ruky. Ďalej sú to stredoveké dediny a kostoly a obľúbené miesta milovníkov hôr, pohoria Făgăraș a Bucegi. A toto je Transylvánia, ktorá zaujímala najviac mňa: lesy, vlky a medvede.

Rumunská história je poznačená menom neslávneho prezidenta Nicolae Ceaușescu, jedného z najhorších komunistických diktátorov všetkých čias. Bol zosadený a popravený v roku 1989. V rumunských lesoch ale Ceaușescu zaviedol dobrú politiku selektívnej ťažby a ťažby pomocou konskej sily, ktorá bola ohľaduplnejšia k mladým stromčekom a celkovému ekosystému lesa. Zároveň priamo v lesoch, blízko pri predátoroch, zotrvávali pastieri.

Ako sme čakali v skrýši, vedeli sme, že lesy okolo nás sú domovom asi pre 25 jedincov medveďa hnedého. Ide o malý  zlomok z ich celkového počtu 5000. Medvede nás nesklamali. Po tom, čo sme asi hodinu sledovali okolie, v lese naľavo sa objavila veľká medvedica. S výškou vyše dvoch metrov opatrne prešla cez čistinu. Jej hustá kožušina sa leskla. Podišla ku kŕmnemu válovu, odhodila poklop, ako keby to bolo viečko od pohára s džemom a hlboko sa ponorila do studnice sladkosti. Síce sme prišli plní úprimnej nádeje, že medveďa spozorujeme, nebolo to vôbec zaručené a s úžasom sme sledovali toto neskutočne masívne zviera, (môže niečo také veľké naozaj žiť v európskom lese mimo rozprávky?!) ako si užíva svoj olovrant.

Boli sme okúzlení a stále sa nám dostávalo viac!

Počas ďalších hodín sme videli prichádzať a odchádzať veľa rôznych medveďov. Každý z nich prišiel sám a vetril vo vzduchu rivalov. Zjazvený 400 kilový samec s ňufákom zraneného bojovníka, dravá samica s tenkými šikovnými pazúrmi či mladý agresor neznášajúci ostatných prišelcov. Na veľké finále, keď už les takmer zahalila noc, sa objavila medvedica s dvoma štvormesačnými uzlíkmi chlpov. Ružové jazýčky medvieďat sa hladno ponárali do čokolády, a keď sa na čistine objavil ďalší medveď, veľmi šikovne sa od strachu, labku za labkou, vyšplhali na neďaleký asi 10 metrový smrek.

Nastal čas odchodu. Potichu sme opustili skrýš a energicky sme sa vrátili späť na cestu. Hoci medvede nepatria medzi prirodzene agresívne zvieratá, nečakané vyrušenia určite nemajú v obľube a mohlo by to byť poslednou vecou, ktorú kedy urobíte. Doslova. Minimalizovanie neplánovaných stretnutí s ľuďmi patrí medzi súčasti programu pre ochranu týchto zvierat. Lesníci preto napríklad umiestňujú krmivo hlbšie do lesa, mimo hlavných turistických trás a mimo odpadkových košov. Medvede sem tiež chodí pozorovať len obmedzené množstvo dobre ukrytých návštevníkov.

Iskerníky a zvončeky

V Rumunsku nenájdete  veľa prvoplánových „turistických atrakcií“. A to je na ňom to najpríťažlivejšie! Národný park NP Piatra Craiului ( v preklade „kráľovský kameň“) tvoria Južné Karpaty, 15 000 km² horského masívu, polia lúčnych kvetov dekorované príležitostnými drevenými chatkami. V Rakúsku alebo vo Švajčiarsku by sa podobné destinácie  hemžili turistami, v Rumunsku sme tu pravdepodobne nestretnete nikoho. 

Korunou parku je, so svojou výškou 2 238 m.n.m., vápencový vrch s rovnomenným názvom – Piatra Ceaiului, ktorý je začiatkom júna stále pokrytý snehom. Z priemyselných plání mesta Zărnești sa krajina rýchlo vyvyšuje do podoby výrazného pohoria, pokrytého tymiánovými lánmi, iskerníkmi a zvončekmi a prechádza do alabastrových skál a husto zalesnených hrebeňov. Vysoko v horách sa rozprestiera hŕstka dedín, ktoré boli pred troma storočiami založené náboženskými alebo politicky perzekvovanými utečencami. Drevené domy ležia voľne roztrúsené pozdĺž vysokohorských údolí . Pokope ich držia len staré klince a šindľové strechy. V pasienkoch nad nimi sa pastieri celé leto starajú o svoje ovečky.

Prečo ísť do Rumunska

Jedným z hlavných dôvodov, prečo som chcel navštíviť NP Piatra Craiului, bolo stretnutie s Danutom Marinom – výborným miestnym sprievodcom, ktorý vás prevedie miestnou kultúrou i divočinou. Danut vyrastal v Zărnești ešte za čias Ceaușesca, a predtým, ako sa v 90-tych rokoch stal sprievodcom, pracoval so svojou ženou Luminitou v továrni na výrobu munície.

So svojou masívnou stavbou tela a výraznými rezákmi pripomína trochu  vlka a trochu medveďa. Už svojím výzorom teda vyvoláva autentický dojem človeka, ktorý žije tradičným spôsobom v obklopení divokej prírody. Vo svojom dome zo začiatku 20. storočia spolu s Luminitou prevádzkujú ubytovňu a podporujú množstvo projektov v miestnej komunite.

Vychádzali sme s Danutom z okrajovej časti Zărnești smerom do národného parku a zanechávali sme za sebou panelákové bloky, nepoddajne pripomínajúce éru komunizmu.

Jablkové hovienko

Pri výstupe ponad 200 metrov hlboký vápencový kaňon sa v diaľke ozývalo cinkanie kravských zvoncov a nad hlavami nám krúžili jastraby. Vystúpali sme po strmej pastierskej cestičke a vošli do ihličnatého lesa.  Danut zrazu ukázal na existenciu dôkazov divokého života: „Toto by mohol byť rys“, mrmlal popri tom, ako sa zastavil nad akousi zvieracou stopou. „Stopa je okrúhla a pazúre nie sú symetrické tak, ako bývajú u vlka.“ O chvíľu neskôr, ukazujúc ponad moju hlavu, hovorí: „Pozri sa tam!“ prst mu smeroval na škrabance vysoko na strome, pri ktorom si dával pauzu medveď, aby si obrúsil svoje pazúre. O chvíľu na to sme prešli cez hromadu medvedích výkalov, v ktorej boli viditeľné kúsky jablka. „V dedine sa hovorí, že je z toho perfektný lekvár!“ zaklincoval.

Teraz ukazoval na chumáče akéhosi jasnobieleho kvetu. „To je zubovník. Podľa povesti sa spája s duchmi lesa. Každého, kto zubovník odtrhne, privedú do záhuby.“ Danut mi prezradil, že takéto povesti sú v krajine stále živé a sú zárukou úspechu dialógu s domácimi. Vlk má podľa starých príbehov napríklad významné miesto v otázke národnej identity. Je uctievaný dáckymi kmeňmi aj rómskymi kohortami, ktoré sa objavujú v ranej histórii rumunského národa. Vlci tu preto nikdy neboli nejak masívne zabíjaní, ako tomu bolo v niektorých iných krajinách.

Pastierstvo v praxi

Po dlhom zdolávaní kopcovitého terénu sa zrazu stromy vyparili a ocitli sme sa na bujnej lúke zaliatej slnečným svetlom. V diaľke sa črtal vrchol hory, na ktorom sa páslo stádo oviec a niekoľko kráv a koní. Zazreli sme drevnú chatku a asi pol tucta pastierov. Danut nás voviedol do deja: „Zatiaľ sú tu len pár dní, lebo tento rok sa sneh roztopil dosť neskoro“, vysvetľoval. „Ale zostanú tu v priebehu niekoľkých ďalších mesiacov. Sú to profesionáli. Väčšina týchto oviec totiž patrí dedinčanom žijúcich dolu v údoliach, ale najímajú si pastierov, aby sa im o stáda starali počas leta. “

Ukázal nám malý mobilný príbytok, v ktorom pastieri spávajú. Tvorila ho iba miestnosť pre jedného, vybavená hrubým flísovým kabátom, ktorý ich chráni pri mínusových teplotách. Stádo strážili psy, varujúce pred útokmi medveďov alebo vlkov. Ďalším skromným zdrojom príjmov pastierov je ovčí syr. Už tak ťažký život pastierov ale znepríjemňujú opatrenia EU pri produkcii syra a mnoho mladých Rumunov sa preto nechce tradičnému remeslu venovať. Odchádzajú z krajiny na západ. Ak sa vytratí tradičné pastierstvo, vymizne zároveň vzácny kus minulosti Rumunska.

Počas posledného dňa sme sa vozom ťahaným koňom vybrali z osady Magura na stretnutie s ľuďmi z jedného projektu o mäsožravých šelmách. Videli sme vlka a dozvedeli sme sa o plánoch umiestniť do oblasti nové druhy živočíchov, ako napríklad bizóny a bobry. Potom sme pokračovali po prúde rieky, znova cez horu, až nad úroveň lesa. Naskytol sa nám pohľad na husté, nedotknuté stromy utopené v slnečnom svetle, na vrchol Piatra Craiului, zahalený do oblakov, na kravy, pasúce sa vo vysokých pastvinách a ich majiteľov, žijúcich v dedinkách v údolí. Cítili sme sa trochu ako v stredoveku…

Text je voľným prekladom anglického originálu, ktorý nájdete tu.