Prihlásiť sa k odberu noviniek

Ak si želáte dostávať informácie o nových článkoch a súťažiach, zadajte svoju e-mailovú adresu.

0

Košík

Žiadne produkty v košíku.

Janka „Thunderka“ Hromníková: „Cesta s nami znamená aj trošku extrém“

Janka „Thunderka“ Hromníková a Roman „Thunder“ Hromník naoko vyzerajú ako klasický pracujúci manželský pár. Životnú energiu si však zvyknú dobíjať trochu netradičným spôsobom. Organizujú si expedície na autách so 4×4 pohonom v cudzích krajinách. Väčšinou ide o oblasti, kde sa nachádzajú cesty, buď technicky náročné, alebo v poriadnych výškach. Najlepšie oboje.

Na džípoch už zdolali napríklad Gruzínsko, Arménsko, Náhorný Karabach, Maroko, Island, Omán, Peru, Bolíviu, Chile, Moldavsko, Lofoty, Čiernu Horu, Albánsko, Mongolsko, Rusko, Rumunsko, Ukrajinu, Španielsko, Portugalsko či Savoysko-ligurské Alpy na pomedzí Talianska s Francúzskom.  Okrem práce, organizovaniu tzv. „expedičiek“, cestovateľských prednášok a písaniu cestopisov sa venujú aj offroadovým akciám na Slovensku a pôsobia ako dobrovoľníci záchrannej služby a stráže prírody.

S Jankou a Romanom sme sa okrem iného porozprávali o tom, aké má výhody offroad cestovanie, čo je to „expedička“, či by vymenili Jeep za Ladu, aké svetové „naj“ majú za sebou a čo si na cestách najviac užívajú.

Ahojte!  Povedzte nám najprv, ako to vlastne všetko začalo? Čo bolo skôr, láska k cestovaniu, láska k jeepom alebo láska jeden k druhému? 🙂

Rozhodne to bola najskôr láska medzi nami, veď sme spolu už 25 rokov, z toho 23 ako manželia. Náš spoločný život začal v časoch, keď cestovanie za hranice bolo ešte pomerne zložité, pretože informácie neboli tak ľahko dostupné. Internet ešte pre bežného človeka neexistoval, a keď už aj existoval, bolo tam tak málo informácií, že omnoho efektívnejšie ich bolo hľadať  v knihách. Toto si väčšina dnešných mladých cestovateľov už asi ani nevie predstaviť 🙂 Rovnako zložité to bolo napríklad s letenkami, pretože napríklad letenka do Londýna na jednu z našich prvých ciest – cestu po Škótsku – stála dve mesačné výplaty. Dnes si cez pol sveta zaletíš za polovicu mesačnej výplaty.

Ale aby som sa vrátila k otázke – láska medzi nami viedla k spoločným koníčkom a jedným z nich sa stali terénne autá. A keď Romana prestalo baviť zdolávanie miestnych kopcov a bahenných jám, posunulo nás to ďalej – k offroad cestovaniu. Otvorili sa nám úplne nové možnosti, pretože vďaka 4×4 autám sa dokážeme dostať na také miesta, kam by sme sa inak nedostali.

Na vašej stránke hovoríte o „chybnom chromozóme, ktorý vám nedovolí zostať v kľude“. Čo to vlastne znamená, že nemôžete zostať v kľude? A je to vážne „chybné“?

Už dlho si uvedomujeme, že takmer hneď po návrate z jednej cesty začneme rozmýšľať, čo by sme vymysleli nabudúce. A hlavne, čím by sme si tú cestu tak trošku okorenili, čo by sme mohli vymyslieť, aby sme si tú krajinu užili trošku inak. Takto napríklad vzniklo, že sme z Mongolska na Slovensko cestovali na starej 32 ročnej rozpadávajúcej sa Lade, alebo že sme sa neupraveným 4×4 autom z autopožičovne vyškriabali v Chile na najvyššej sopke na svete do výšky 5933 m.n.m.

Počas vašich pracovných dovoleniek chodievate na tzv. „expedičky“. Čo si pod týmto slovom máme predstaviť?

„Expedíciou“ sa vždy označovala výprava za objavovaním niečoho nového, nepoznaného. Miesta, na ktoré cestujeme, sú nové a neobjavené pre nás, a tak sme si tento termín prepožičali, aj keď naše cestovanie asi nie je expedíciou v tom pravom zmysle slova. Teda väčšinou… 🙂

Pred tým, ako sa vydáte na cestu, máte nejaký itinerár, ktorého sa držíte alebo je to skôr voľné cestovanie bez záchytných bodov?

Vždy sa snažíme mať v hlave nejaký plán toho, čo by sme na danej expedičke chceli vidieť, alebo vyparatiť, ale nebránime sa spontánnym nápadom. Sme ľudia, ktorí sa ešte stále živia prácou a naše expedičky neznamenajú, že dáme v práci výpoveď a odídeme niekam na pol roka alebo dlhšie. Naše expedičky sa časovo pohybujú v rozmedzí dvoch – troch týždňov, ale sú o to intenzívnejšie. Preto sa snažíme využívať svoj čas na cestách efektívne, čo znamená, že málo spíme, v miestnych reštauráciách a krčmách vysedávame až po tme a snažíme sa čo najviac času tráviť užívaním si krajiny ako takej. A ak sa aj pridržiavame záchytných bodov, vždy nám cesta od jedného k druhému prinesie kopu nečakaných zážitkov a stretnutí. A to máme na cestách najradšej.

Mám veľmi rada výraz „šteklenie“, ktorý používate.  Pri ktorom zážitku vás tak poriadne „pošteklilo“?

Tak asi jednoznačne to bolo v Chile, kde sme sa štandardným neupraveným autom škriabali do extrémnych výšok na stratovulkánoch, ktoré sa nachádzajú tak ďaleko od bežnej civilizácie, že akákoľvek chyba mohla byť fatálna. Boli sme iba jedna posádka, to znamená, že sme boli odkázaní skutočne iba na svoj (ne)zdravý rozum a Romanove offroad šoférske umenie, pretože terén, v ktorom sme sa pohybovali bol mimoriadne náročný.

Exitujú miesta, kde sa nebo dotýka zeme. Je to tam, kde sa bez krídel už vyššie ísť nedá.

Na tejto ceste sa nám podarilo na štyroch vulkánoch dostať do výšky od 5270 do 5630 metrov a čerešničkou na torte bola najvyššia sopka na svete Ojos del Salado, na ktorej sme sa dostali autom do výšky 5933 m.n.m. V týchto miestach by ste darmo hľadali cestu, je tam iba vulkanický sypký piesok a pemzový štrk a našim jediným záchranným prostriedkom bol satelitný telefón. Na tejto sopke sa robili oficiálne pokusy o dosiahnutie najvyššej možnej nadmorskej výšky na svete, dosiahnuteľnej motorovým vozidlom, ale vždy to boli výrazne upravené stroje s poriadnym podporným tímom. My sme si to dali na sólovku. Dnes si už uvedomujeme, že to bola poriadna dávka odvahy, drzosti a asi aj nerozvážnosti. Sme ale radi, že sme to dali. Domnievame sa, že sme stanovili neoficiálny svetový rekord v tom, do akej nadmorskej výšky sa dá dostať s neupraveným 4×4 autom z autopožičovne 😉

Máte za sebou už niekoľko „naj“ našej planéty. V Gruzínsku ste napríklad navštívili najvyššie položenú trvale osídlenú dedinu v Európe Ushguli (takmer 2200 m.n.m.). V Chile ste prechádzali neupraveným 4×4 autom cez najvyšší stratovulkán na svete.  V Peru a Bolívii ste prešli najnebezpečnejšiu cestu sveta Yungas Death Road, ktorá siaha tiež nad 5000 m.n.m. Netrpíte výškovou chorobu?

Samozrejme, že áno. Ale napríklad v Chile, Peru a Bolívii sme si trošku pomáhali žutím koky a pitím čajíka z listov koky a máme pocit, že nám to celkom pomáhalo. A treba povedať, že veľa z týchto výškových naj sme zdolávali v aute, takže sme si to celé nemuseli vyšliapať. To by sme výškovú chorobu asi zvládali omnoho ťažšie. Pred dosahovaním extrémnejších výšok sa snažíme najskôr aklimatizovať, takže kým sme sa napríklad v Chile pokúšali o prvú päťtisícovku, nastúpavali sme už 4 dni. O Ojos del Salado sme sa pokúsili až po tom, čo sme sa 10 dní pohybovali vo výškach medzi 4500 – 5000 metrov nad morom. Je pravda, že akýkoľvek pohyb týchto výškach je pre bežného človeka veľmi namáhavý. Na Ojos del Salado sme si to dali peši z 5933 do 6029. Je to síce iba 100 výškových metrov, celkovo možno 300 dĺžkových metrov v stúpaní, ale trvalo nám to snáď pol hodinu a mali sme pocit, že máme pľúca v malom mikroténovom vrecku, nie a nie sa poriadne nadýchnuť, videnie sa vám zužuje, svaly neposlúchajú. Bolo nám jasné, že vrchol sopky vo výške 6893 metrov nedosiahneme, ale napriek prejavom výškovej choroby sme to dali nad 6000 🙂

Máte nejaký ďalší „naj“ cieľ? Kam plánujete vyraziť najbližšie

Na svete je toľko krásnych miest, kam by sme sa chceli dostať, už máme niečo v hlave, ale zatiaľ by som si to nechala len v hlave. Pre nás je každá cesta naj, nech sa vydáme kamkoľvek.

Chodievate sami alebo niekoho sem-tam priberiete? Môže sa k vám pridať aj niekto, koho dopredu nepoznáte?

Sú cesty, ktoré sme absolvovali len vo dvojici, ale väčšinou sa nájde niekoľko kamarátov alebo známych, ktorí sa k nám na naše cesty pridajú. Väčšinou sú to ľudia, ktorých poznáme a uvedomujú si, do čoho s nami idú, a že cesta s nami znamená niekedy aj trošku extrém. Pri našej poslednej ceste do Gruzínska, Arménska a Náhorného Karabachu sa nám ale stalo, že sme do tímu pribrali úplne neznámy pár, ktorý si po pristátí prenajal terénne auto a vydali sa s nami na cestu. Bola to obojstranne veľká odvaha, pretože oni netušili, do čoho idú a nemali ani základnú kempovaciu výbavu (narýchlo si kúpili dve karimatky a dve deky), a hlavne nemali žiadne skúsenosti s jazdou v teréne. Ale všetci sme to zvládli a myslím, že nám bolo všetkým super.

Chalanom z projektu „Lada svetom“ ste pomohli dopraviť ladu Vasiľa 3 z Mongolska na Slovensko. To bol aký zážitok? Vymenili by ste jeep za ladu?

Jeepa za Ladu by sme nikdy nevymenili, to vieme absolútne na 100%. Cestovanie Vasiľom bola síce sranda, ale zároveň aj veľmi obmedzujúce. Na Jeepe alebo akomkoľvek 4×4 aute má človek možnosť odbočiť si kamkoľvek chce (a nie je to tam zakázané). Do hôr, do dolín, do púšte. Vasiľ 3 bola rozpadávajúca sa katastrofa, z ktorej každý deň niečo odpadlo a keďže sme sa chceli dostať čo najbližšie k Slovensku, absolútne vôbec nepripadalo do úvahy, aby sme napríklad podrobnejšie preskúmali krásy pohoria Altaj na Mongolskej alebo Ruskej strane, aby sme si spravili zachádzku k piesočným dunám púšte Gobi a podobne. Už samotné mongolské hlavné ťahy boli pre Vasiľa natoľko terénne, že Roman strávil väčšinu času ležiac pod autom a snažiac sa gurtňami alebo duct tejpom pripevniť to, čo nám z auta odpadlo. Myslím, že ani chalani z „Lada svetom“ nerátali s tým, že by Vasiľ 3 mohol doraziť až na Slovensko, ale nakoniec sa to podarilo. Zážitok to bol super, užili sme si veľa srandy, ale o to viac máme radi nášho Jeepika 🙂 Lebo, ako my offroaďáci hovoríme o majiteľoch bežných áut: „Ty môžeš rýchlo, ale ja môžem kam chcem!“

Ak sa to dá povedať, čo si na cestách najviac dokážete užívať?

Energiu miesta a stretnutia s miestnymi ľuďmi. Na našich cestách väčšinou vyhľadávame také miesta, kam bežní turisti nechodia, pretože je to ďaleko, vysoko, nechodí tam žiadna doprava, a vlastne ani miestnych ľudí tam veľa nie je. Tam, keď si človek zastaví, sadne si a len sa obzerá a nasáva energiu miesta, je to dokonalá psychohygiena. A keď potom zbehnete do najbližšej malej dedinky, zastavíte sa, aby ste si nabrali vodu z miestnej studne a domáci vám donesie za hrsť ovocia z vlastnej malej záhradky, tak máte pocit, že na tom svete je ešte stále krásne.

Napadá vám nejaký odkaz pre našich čitateľov?

Sny si treba plniť 🙂

Ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa príjemného šteklenia.

 

 

 

Autor článku
uzivaj si
uzivaj si

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Sledujte nás na Instagrame

Fotky od našich čitateľov