Naša skupina sa zastavila na lesnom chodníčku pod horským hrebeňom. Celodenný pobyt v lese nás primäl obuť si pevné topánky, dlhé vlasy mám zapletené do vrkoča, plecia nám chránia plášte do dažďa a v plecniakoch je okrem proviantu a monočlánkov aj fotopasca, ktorá má na svedomí zopár rysov a vlkov. Pri páse nemám nôž ani náboje, zato náprsné vrecko ukrýva telefón s fotoaparátom.
Pristavili sme sa pri mláke. V bahne je množstvo stôp. Stopár nehne brvou, nezmení výraz tváre, len skloní hlavu a určuje. “Tu bežal jeleň,” ukáže na otlačky kopýtok, “tu sa prebehla líška a tu bol na prechádzke jazvec.” Sledujem stopy so zatajeným dychom. Viem, že návšteva lesa už nikdy nebude to isté, čo pred tým.
Celý deň putujem so sklonenou hlavou. Podobne ako na hríboch, zachvátila ma lovecká vášeň. Nachádzam ďalšie stopy diviaka a zvyšky jelenej srsti. So zápalom kontrolujeme do chodníka trčiace konáre, či tam nie je srsť. Dnes hľadáme stopy rysa a ten si na nich zvykne značkovať svoje teritórium. V Javorníkoch na hranici medzi Moravou a Slovenskom sa ich pohybuje asi desať.
Zlatým klincom stopovania sú exkrementy. Tie zvyčajne zaujímajú iba milujúcich rodičov alebo psíčkarov. My strávime rozhovormi o hovne doslova hodiny. Aj ja som našla hovienko plné chlpov. Na vlka je primalé, bude to kuna. Až teraz mi dochádza, že si chĺpky nezlízala z vlastného kožúška.
Pôvodne bukové lesy tu prerastajú ihličnany. Ťažba v lese, ktorým prechádzame dôsledne čistí výseky do posledného pňa. Lesníci berú aj stromy, ktoré sú vhodné iba na spálenie. Všade vedú nové cesty. Z údolia do lesa revú Horkýže slíže.
Na skalnatom výčnelku je rysí úkryt. Škriabeme sa do kopca, kamene sa nebezpečne hýbu pod nohami, po chrbte nám steká pot. Konečne sme hore. Bol tu. K našej veľkej radosti nám zanechal dôkaz svojej prítomnosti. Naozaj stojím na machu, po ktorom kráčala táto elegantná šelma. Ideme preskúmať fotopascu. Je nenápadne umiestnená pasca a dobre pripevnená vo vzrastlom buku. Nepovolané osoby by ju mohli odcudziť, preto je maskovaná.
Ak je na lesnej cestičke pred ňou pohyb, senzor ho zaznamená, urobí fotografiu a natočí video. Má aj nočné videnie, prisvecuje si bleskom, ktorý nevidíme. Ale zvieratá na neho reagujú, na zázname vidíme jelene, líšky, veveričky a diviaky ako sa zvedavo pozerajú do objektívu. Pasca smeruje na frekventované miesto, preto sa vybila skôr, ako prišiel rys.
Prešli sme celé územie, skontrolovali a nabili pasce. Bez nášho sprievodcu by som za tých sedem hodín v teréne už dávno bola stratená. A keď príde reč na dobrodružstvo, nemôžem si hneď nespomenúť, na prechádzku po rovnakom machu ako najväčšia európska mačkovitá šelma, Rys ostrovid.