Podľa celosvetového prieskumu, mapujúceho spokojnosť obyvateľov so životom v danej krajine World Happiness Index (2014-2016), patria Balkánci k tým menej spokojným a šťastným. Zo 155 krajín sveta sa Bosna a Herzegovina umiestnila na 90. mieste, a to pod Lýbiou a krajinami s diktátorským režimom, ako sú Turkmenistan či Bielorusko. Albánsko zas skončilo až na 109. priečke blízko Iraku. Pre lepšiu predstavu, Slovensku patrí 40. miesto. O svojich skúsenostiach z ciest po Balkáne píše Sophie Buchan.

V ľuďoch z niektorých častí Európy môže slovo Balkán vyvolávať predstavu brutality, rozpadávajúcich sa budov, tragickej histórie a nepokojných vojen.

Od konfliktov v raných deväťdesiatych rokoch však uplynulo už veľa času a Balkán má cestovateľom čo ponúknuť. Pochopiteľne, že tieto krajiny majú stále veľa hlbokých problémov. Pretrváva v nich vysoká nezamestnanosť mladých ľudí, korupcia v politike a v prípade Bosny bola podpísaná Daytonská mierová zmluva, ktorá síce našťastie zabezpečila ukončenie vojenských bojov, ale nebola dodržaná v plnom rozsahu a politický progres krajiny sa tak nedosahuje.

Keď sa však pozrieme napríklad na krajinu obkolesujúcu Sarajevo, ktorá ho v minulosti robila tak zraniteľným voči obliehaniu, zistíme, že dnes z neho robí jedno nádherné hlavné mesto.  Mesto bujných kopcov, krásnych minaretov a impozantnej Rakúsko-Uhorskej architektúry. Na rozdiel od preplnenejších turistických destinácií, v Bosne ľudia počúvajú, úprimne sa zaujímajú o vaše príbehy, a zároveň sa s vami podelia o tie svoje. Odhliadnuc od politickej nečinnosti, z obyvateľov mesta cítiť určitú márnosť. Majú čierny zmysel pre humor a radi vám nalejú ďalšiu a ďalšiu „štamprlu“ Rakije.

Albánsko sa síce v spomínanom rebríčku spokojnosti obyvateľov nachádza nižšie, ako okupovaná Palestína, ale pri jeho návšteve tento dojem nezískate. Jedna z mojich najmilších cestovateľských spomienok pochádza práve z tejto mystickej krajiny, ktorá bola v minulosti, pod diktatúrou Envera Hodžu, takmer úplne izolovaná od sveta. Týždeň som v Albánsku zostala v pevnosti Krujë Castle a každý večer pri zaspávaní ma obklopovali hradby z 5. storočia. Severnejšie, v horách Theth, ktoré sú jednou z najlepších neobjavených turistických destinácii v Európe, som raz stretla rodinu, ktorá mi ponúkla domácu Rakiju, porozprávali mi o histórii hôr a predstavili ma svojim susedom. Balkánsky vidiek má v sebe niečo, čo vo mne nedokázali vyvolať ani svahy Toskánska či výhľady na juhu Francúzska.

Z mesta Bar, ležiaceho na jadranskom pobreží Čiernej Hory, vedie do hlavného a najväčšieho mesta Srbska – Belehradu jedna, nie veľmi frekventovaná, železničná trasa. Je však jednou z najkrajších, ktoré som kedy navštívila! Za 12 hodín prejdete cez 435 mostov a 254 tunelov, až kým si neuvedomíte, že sedíte v riadne starom dopravnom prostriedku a cítite sa ako postava z filmu o Studenej vojne.

Niektoré európske mestá, akými sú napríklad Benátky či Barcelona, v súčasnosti už trpia preplnením turistami. Na Balkáne sa vám toto nestane. Je pravdou, že to, že Balkán vo vás vyvolá pocit šťastia, sa nemusí udiať hneď.  Faktom tiež zostáva, že sa na vašich fotkách z tejto oblasti často objaví neestetický panelák a aj to, že slovné spojenie „vegetariánske jedlo“ tu niekedy znamená to, že vám šéfkuchár povyberá  kúsky mäsa z guľáša. Nenájdete tu ani veľa luxusných hotelov, ktoré by sa mohli vynímať na Foursquare. Návšteva balkánskych krajín ale oslobodzuje myseľ a užijete si ich celkom iným spôsobom, ako navštevovanejšie destinácie. Ak prídete bez predsudkov, stretnete sa s jednými z najpokornejších ľudí sveta, a možno dokonca skončíte pri popíjaní piva s … medveďom!

Text je voľným prekladom tohto anglického originálu.