Prihlásiť sa k odberu noviniek

Ak si želáte dostávať informácie o nových článkoch a súťažiach, zadajte svoju e-mailovú adresu.

0

Košík

Žiadne produkty v košíku.

Angličan v Západných Tatrách alebo: „Nie, nie, ja nemusím. Ja už ho vidím!“ 1. časť

Článok nebude o zlatom prasiatku. Ani o diviakoch. Aj keď tie v ňom okrajovo figurujú. Bude však o „zlatom“ alebo skôr hnedom, a tiež divokom obyvateľovi našich lesov. Je ním medveď. Aj vy si pri túre prehrávate scenár od najväčších odborníkov na medvediu psychológiu, čo v prípade stretu s huňáčom robiť? Tiež sa neviete rozhodnúť, či je lepšie sa mu pokojným (!!!) hlasom prihovárať, udržiavať očný kontakt, ako na prvom rande, a pomaly pred ním ustupovať, ľahnúť si na zem a tváriť sa, že ste mŕtvy (s týmto problém nebude, zástava srdca demonštruje veľmi  pravdepodobný priebeh stretnutia) alebo zobrať nohy na plecia a podávať olympijské výkony, či už v šprinte alebo v šplhu na strom?  Paul Bloomfield z Anglicka navštívil  Západné Tatry opísal svoje skúsenosti so slovenskými veľhorami.

Slovensko nie je svojou divočinou svetoznáme, ale Západné Tatry a ich údolia sú domovom pre asi 1200 medveďov a jediné čo potrebujete, aby ste ich zahliadli, je trochu trpezlivosti.

Najkrajšie slovné spojenie nie je „Ľúbim  ťa“ ani „Dostávate jeden zadarmo!“. Nie. Je to „Dnes ráno čerstvá!“. Prechádzal som za ránky po vysokohorskej lúke, jemný vánok voňal po boroviciach, keď som začul túto podivnú frázu spod páru hnedých mäkkých očí. To, čo tieto slová vyvolalo, nebolo miesto, ani osoba, ktorá ich vyslovila – Roman Trizna, strážca dvoch dolín v Tatranskom národnom parku (TANAP). Bola to obrovská hlboká medvedia stopa, na ktorú ukazoval. Ak dokáže srdce silno búšiť a zároveň sa ľahko vznášať, je to to, čo v tej chvíli urobilo moje.  Roman pokračoval v naliehavom šeptaní Petrovi Lapšanskému, nášmu sprievodcovi, ktorý potichu vysvetľoval: „Tieto odtlačky tu včera neskoro v noci ešte neboli, rovnako ani výkaly.“ Roman prikyvoval a ukázal na lesknúcu sa kopu: „Museli ich tu nechať dnes.“

Obyčajne vás asi nepoteší informácia, že viac ako 300 kilové mäsožravce s obrovskými pazúrmi sa pravdepodobne vyskytovali v tých istých miestach, kde práve stojíte. Keďže však stretnutie medveďa bolo hlavným cieľom môjho slovenského výletu, táto správa pre mňa bola povedzme, že aspoň elektrizujúca. Tieto objemné zvieratá môžeme stretnúť sa túlať všelikde na Slovensku, ich hlavným územím sú však Tatry a severozápadná oblasť Karpát. Slovensko, v porovnaní s Fínskom či Rumunskom, ponúka autentickejší spôsob pozorovania. Nezahŕňa žiadne návnady ani siahodlhé mrznutie v skrýšach. Divoké medvede sa sledujú počas pešej túry.

Naša päťčlenná skupinka mala stráviť tri dni v menej navštevovaných dolinách Západných Tatier. Predtým sme však zakúsili slovenský život v Národnom parku Slovenský Raj južne od Popradu.

Prvá večerná prechádzka priniesla veľa: odtlačky kopýt jeleňov, blato rozryté diviakom, borovicové šišky. Úžasné boli odtlačky vlkov. „Pazúry vlkov smerujú dopredu, nie do strán, ako u psa,“ vysvetlil nám Peter. „Vlky je možné vidieť veľmi zriedka, pretože sú plaché a každú noc prejdú 60-70 km, takže je ťažké odhadnúť, kde a kedy sa ukážu. S rysmi je to ešte náročnejšie.“

Nasledujúci deň sme zdolali schody do neba, resp. minimálne do raja. Nekonečné rebríky v prekrásnych roklinách Slovenského Raja. Prechádzajúc žiarivou vápencovou tiesňavou sme si oddýchli na drevených mostíkoch lemovaných vodopádmi. Na vrchole sme preskúmali zrúcaniny stredovekého Kláštoriska. Zišli sme cez ďalšiu vzrušujúcu prekážkovú dráhu cez prielom Hornádu. Tabule hlásali, že je úsek domovom vydier a rybárikov. Bol som ale príliš zaneprázdnený železnými reťazami a klzkými kameňmi, takže som bohužiaľ žiadne tvory nevidel.

Večer sme zavŕšili typickými slovenskými bryndzovými haluškami so slaninkou, zaliatymi silným a veľmi lacným pivom. Slovenská kuchyňa síce nie je tej najvyššej triedy, existuje ale mnoho ďalších dôvodov, prečo sa oplatí túto krajinu navštíviť. Jedným z nich sú hrady, ten Spišský je jedným z najväčších v Európe, Levoča a ďalšie mestá z renesančného obdobia a termálne kúpele. Turisti však väčšinou mieria práve do Tatier. Tam sme sa nasledujúce ráno vybrali aj my.

Prvý deň v Západných Tatrách moc sľubne nevyzeral. Pri prechode Kamenistou dolinou nad nami visela zamračená obloha. Spočiatku sme prechádzali lesnou cestičkou lemovanou čučoriedkami. „Líšky ich jedia, aby si vyčistili žalúdok od parazitov,“ poznamenal Peter. Potom sme vkročili do skalného údolia.  Prerušovane sme postupovali  vyššie do hmly, v prestávkach sme ďalekohľadmi pozorovali zelené borovicové pásy navôkol. „Tieto lavínové žľaby nám dávajú najväčšie šance na zahliadnutie medveďov“, povedal Peter. „Kŕmia sa tu čerstvou trávou a lesnými plodmi.“ Táto oblasť by mala byť „bufetom“ pre medvede. Reálne sme však žiadneho medveďa nestretli, brodili sme sa snehom za doprovodu neprestávajúceho mrholenia. Videli sme jelene so zamatovými parohmi. Zostúpili sme dolu premočení a rezignovaní…

Ako príbeh pokračoval sa dozviete už zajtra!

Príbeh v originály nájdete tu.

fotografie sú ilustračné

Autor článku
uzivaj si
uzivaj si

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Sledujte nás na Instagrame

Fotky od našich čitateľov