Obyčajná väčšia dedina, ktorou cesty vedú do okolitých časti východného Slovenska skrýva poklad, ktorý vidno už z diaľky. Niekoľko desiatok rokov o tento poklad nikto ani len nezakopol . Avšak dnes, sa niekoľko dobrovoľníkov spolu s dobrovoľníckou organizáciou Zachráňme hrad Slanec snažia zachrániť kúsok z toho, čo z pokladu ostalo. Už viete o čom rozprávam ? Najväčšia pýcha dedinky Slanec a okolitých ešte menších dedín je pre východ menej známy hrad Slanec.
Panický strach ma premáhal od začiatku cesty vlakom. Zapríčinili to staré, vlakové dvere a ich otváranie. Katastrofa! Veď už aj MHD je na automatické otváranie. Niektoré vlaky tiež, avšak cestou do Slanca som na vlak s automatickým ovládaním dverí nenatrafila. Pri výstupe sa mi ich podarilo otvoriť až na druhý pokus s výkrikom pani sprievodkyne „ Dvere doma nemáte?„ Nechápala moju situáciu….
Hrad bolo vidieť už z diaľky. Ešte pred cestou som si naštudovala niekoľko informácií o histórií hradu. K najvýznamnejším vlastníkom hradu patrí jednoznačne rod Forgachovcov, ktorý sa dostali k vlastníctvu priženením za Annu z rodu Lossonczy. Prvými a dlhotrvajúcimi vlastníkmi hradu boli Abovci. Po ich vláde v 15.storočí bol hrad viditeľne poškodený. Poslednými vlastníkmi boli Forgachovci. Po ich vláde hrad postupne chátral.
Cestou na hrad som sa zastavila na starom židovskom cintoríne. Židovské cintoríny ma fascinujú natoľko, že moju pozornosť upriamia na každom kroku. Kúsok cesty po dedine, až kým som sa nedostala do menšieho parku s fontánou. Príjemné posedenie pre domácich. Vo večerných hodinách, keď sa začína stmievať fontána a okolie sa krásne rozsvietia a zo skromného parku sa stáva relaxačné miesto na usporiadanie myšlienok. Cesta lesom a šum lístia upriamili moju pozornosť každú sekundu. Prechádzka hore k hradu netrvala dlho. Po príchode naň ma čakalo prekvapenie vo forme grilu a ohniska spolu s posedom. Grilovanie na hrade? Avšak prvé čo ma lákalo bolo, len tak sa zahľadieť na okolitú krajinu a hádať, ktorá dedinka, je ktorá. Výhľad bol neskutočný, taký vidiecky. Z hradu stojí veža, v ktorej som sa zahrala na Tarzana a vyliezala som si to do bývalých okeníc. Možno tam prebýva nejaká „ Hedviga“. Turista môže vidieť aj iné časti hradu, jednou z nich je stena, na ktorej sú ešte kúsky bývalých omietok.
Po fotení a preliezaní hradieb prišiel čas obeda. Spokojná zo svojho doposiaľ prežitého dňa som si hľadala miesto pre odpočinok. Našla som ho na malej čistinke za najväčším stojacím múrom hradu. Krásny výhľad, vyhrievajúce slnko a k tomu cestovateľský šalát ( stála súčasť mojich výletov). Zelenina ma zasýtila na cestu domov. Zdvihla som ruksak , urobila posledný kuk na hrad a s úsmevom som odišla vstrebať zážitky späť domov.