Stará povesť hovorí o tom, že kedysi dávno strašil ľudí pod Vršatským bralom hrozný lev. Po pomste zlej macoche Elödfyhovej utiekol z klietky a úkryt si našiel v dutine jeho strmých skál. Vybrali sme sa jeho skrýšu pohľadať. Veď je lepšie raz vidieť, ako sto krát počuť.

Je nádherný jarný deň … vlastne pardón, je 6-ty január, sviatok Troch kráľov. Sneh nikde, zima nikde a vietor sa tiež kamsi schoval. Koč sme zaparkovali v dedinke Červený Kameň a po modrej značke stúpame do Vršatského podhradia. Čím sme vyššie, tým sa priestor viac otvára a nás zohrievajú slnečné lúče. Po levovi zatiaľ ani chýru, ani slychu.

Peťo zrazu skríkne: „pozrite, tam hore sa čosi schováva“! Neváhame, a mierime čo najrýchlejšie k skalám. Hľadáme si cestičku medzi kameňmi a blatom a zrazu sme hore. Úplne hore. Neuveriteľný výhľad na všetky svetové strany. Stojíme, sedíme, dýchame a vnímame … krajinu, pokoj, ticho. Všetko sa mieša spolu a zabúdame, že našim cieľom je vlastne objaviť aspoň jednu leviu stopu.

Nevzdávame to ale a mierime ešte vyššie – smer Chmeľová. Možno budeme mať šťastie tam. Chodník je zrazu akýsi strmší a výstup nám neuľahčuje ani všadeprítomné blato. Lepí sa na topánky a nohavice, ale na ceste k vrcholu nás nezastaví. Ideme predsa za svojim cieľom! Zabúdame na únavu a nepohodu. Prečo? Po prvé, vieme, že nás čakajú tradičné vrcholové dobroty a po druhé, budeme odmenení ešte krajším výhľadom ako pred chvíľou. To však nie je zdaľeka všetko, slnko neúnavne hreje a vytvára zaujímavú hru kontrastov.

Nemôže chýbať ani tradičná vrcholovka.

Posledné pohľady tam kdesi „dole“ a čaká nás cesta späť. Leva a ani len jeho stopy sme nenašli. Vadí nám to? Nevadí, videli a zažili sme iné zaujímavé veci … a hlavne, prevetrali sme trošku svoje telá po náročných Vianociach 🙂