Viacerí sa čudovali, keď sme plánovali tento výlet. Čo chcete robiť v lyžiarskom stredisku v septembri? Počkajte radšej na zimu a pôjdeme si potom zalyžovať. Ale naopak, našla aj skupinka ľudí, ktorí tam v zime chodia a chceli sa pozrieť aké je to bez snehovej pokrývky. Vyriešili sme túto dilemu veľmi rýchlo – ide sa a hotovo!

V sobotu ráno je diaľnica prázdna a cesta ubieha rýchlo. Preštrikujeme sa niekoľkými tunelmi a už si hľadáme „naše“ parkovisko v dedinke Spittal am Semmerig. Veríme, že bufet pri ktorom nechávame usmiateho šoféra bude po našom návrate otvorený. Ešte tradičná úvodná fotka a začíname. Ale nie je to vôbec jednoduché. Opäť sme sa presvedčili, že najťažšie je vymotať sa z dedinky alebo mesta. Nakoniec nájdeme tú správnu uličku a naberáme výšku. Ale čo je to tam v diaľke za biele čudo ? Keď prídeme bližšie, zbadáme zvedavého tvora. Že by sa tu vykrmoval pravý argentínsky steak na zimnú sezónu?

Končí normálna cesta, vyberáme paličky a ďalej pokračujeme po zjazdovke. Naše pohyby chvíľami pripomínajú skialpinistov. Nevadí, že nám lyže chýbajú, technika je na jednotku 🙂
Zastavíme sa na malé občerstvenie a až vtedy si uvedomíme, že sme zatiaľ nikoho nestretli. Máme celý svah iba pre seba. To sa tu v zime určite nestáva. Pojeme dobroty z plecniakov a ide sa ďalej. Zablúdiť už nemôžeme – laná od vlekov nám neomylne ukazujú správnu cestu.

Čoskoro dorazíme na hornú stanicu lanovky a užívame si nádherné výhľady na masívy Raxalpe, Hochschwabu alebo Schneebergu. To sú naše obľúbené ciele a teraz ich máme ako na dlani. Presklenná terasa láka na všakovaké zaujímavé zábery. Škoda, že nie je otvorená reštaurácia, hovoríme si a nakúkame smutne cez okná na prázdne stoličky.
Počasie nám zatiaľ praje. Aj keď sa presúvajú po oblohe sem-tam šedivé oblaky, veríme, že dážď nepríde. Čím viac sa blížime k vrcholu, tým silnejšie fúka vietor. Ale vidina dobrého jedla a odpočinku nás posúva ďalej.

Po necelej hodine stojíme pri Alois Gunther Haus. Na naše prekvapenie tu vidíme zaparkované autá, motorky aj bicykle. Prečo sme vlastne išli peši? Odpoveď dlho nehľadáme a radšej v chate obsadzujeme posledné voľné stoly. Mňam, mňam – dávame si dobrú polievku a pivečko.
Vonku zavýja vietor a nám sa nechce z tepla ani nos vystrčiť. Nemáme však na výber, obliekame na seba všetko čo máme, nasadzujeme kapucne a ideme si obzrieť vrcholový kríž. Tak sme to dokázali, stojíme na Stuhlecku vo výške 1782 metrov.

Fučanie neprestáva a vyháňa nás na spiatočnú cestu. Po celý čas máme pred očami nádhernú panorámu. Po chvíli sa dostaneme na trávnaté lúky a medzi kosodrevinu, cvakáme posledné výhľadovky na pamiatku a ďalej klesáme strmo dole kaňonom v hustom lese.

Cestu nám spríjemňuje žblnkot potoka a pri prvých domčekoch nás víta malý chlapec. Čo to ale ukazuje? Dlhý nos? Veď počkaj, ja ti dám! A tak som ho poriadne prebleskol … aspoň aparátom.

A to je všetko z príbehu toho dňa. Utvrdili sme sa v tom, že „lyžovať„ sa dá aj v septembri a aj bez snehu. Kto nebol, môže ľutovať.

PS: bufet na parkovisku bol podvečer otvorený … zaslúžená odmena na záver nás teda neminula 🙂