Vyletel sokol, pršalo zmokol, prechladol zdochol. Táto riekanka ma napadla pri nedeľňajšom výlete v Slovenskom raji.

Keď sme vystúpili z autobusu, tak pršalo. Rýchlo bolo treba navliecť na seba pláštenky, ako pri chemickom poplachu na vojne. Každá suchá nitka dobrá. Vydali sme sa do najdlhšej rokliny v raji. No dážď dlho nevydržal, čo bolo aj kupodivu v predpovedi pre túto lokalitu. Najprv kráčame po rovinke vedľa potoka a keď bol na rade prvý drevený mostík, tak ma potešilo, ako to tu je pekne urobené, ako v romantickom filme. No po chvíľke chôdze si na svoje prišli hlavne skokani do diaľky, pretože potok bolo treba preskočiť z jedného brehu na druhý možno dvadsať krát. Asi sa už minulo drevo, alebo ho predali do Poľska.

Pri tejto zábavke sme si ani nevšimli, že prestalo pršať a že treba odstrojiť pláštenky. Nikto však nevelil koniec poplachu. Len čo teraz s mokrým farebným igelitom. No skrčiť rýchlo do bágla, však doma vyschne. Len aby som ho tam preboha nezabudol, lebo pleseň nikdy nespí. A tak sme zároveň na začiatku otestovali vodotesnosť topánok. Zatiaľ sa ozvalo len jedno „čľup“. Postupne sa začala dolina zužovať a tým aj potok. Čím užší, tým hlbší. Sem-tam boli vo vode drevené kmene, či torzá nejakých schodíkov. Tie však boli také klzké, akoby ich niekto namastil olivovým olejom. Najhoršie bolo, keď sme preliezli na druhý breh zbytočne, lebo hocikde ľudia narobili chodníčky, odskočiac si do kriačiny. Najlepšie boli na tom tí, čo už niekedy trénovali gymnastiku na kladine. No tých je len ako šafranu.

Táto fotka mi zas pripadá, akoby občania z blízkej osady triedili drevo, čo by bolo vhodné po vyschnutí do pece.

Komu sa nepáči táto divočina, odporúčam aby šiel do Jánošíkových dier v Terchovej. Tam sú krásne nové železné schodíky a mostíky, no vodopády niekde ani nevidno. Zadarmo. V Slovenskom raji sa vyberá vstupné na opravu rebríkov. Mimochodom keď sme my šli, nikto nič nevyberal. Niekde je správne, keď si roklina zachová svoj ráz a technické pomôcky sú len tam, kde je to nevyhnutné. Veľakrát sa ľuďom viac páči stará drevená chalúpka, ako krásny zateplený panelák. Asi nám z detstva utkveli príbehy z tajomných rozprávok a táto roklina ich práve pripomína.

Čím ideme vyšie, krajina naberá na kráse a mnohé obrázky by sa dali urobiť ako tapeta niekde do interiéru alebo do kalendára pre ČEDOK. V hornej časti sú za sebou dva väčšie vodopády, v ktorých je vždy hojnosť vody. Potom nasledujú dlhé chodníky urobené z drevených rebríkov s malým stúpaním. Záverečná časť sa volá podľa svojho objaviteľa Róthova roklina. Na niektorých miestach je jej šírka len meter.

Po vyše dvoch hodinách sa úzka cesta kaňonom mení na príjemnú prechádzku záhradou, akurát miesto kvetov tu rastú smradľavé lopúchy. Konečnou stanicou Veľkého sokola je smerovník na Glackej ceste. Tu sa po krátkom odpočinku delíme na tých, čo idú ešte do doliny Piecky alebo niekde inde. Ja som sa rozhodol pre Kláštorisko a Piecky si nechám na zimu.

Bol som prekvapený ako je tu málo ľudí a to je nedeľa. Chýbali mi zástupy, ako je to na iných miestach slovenských hôr. Asi je to tým, že ešte nie sú prázdniny alebo ich odradili katastrofické predpovede búrok. Okrem pár dvojíc som stretol ešte troch cyklistov. Tí si to tu užijú, lebo tunajšie cesty sú v oveľa lepšom stave, ako to býva v iných pohoriach zvykom.

Na Kláštorisku okrem drevených ľudí nebolo nikoho, iba neskôr sme stretli štyroch ľudí z našej partie. Tak nám zostalo len svorne ísť doplniť tekutiny. Pred krčmou ma zaujal tento mostík, ktorý zrejme slúži ako trenažér.