Prihlásiť sa k odberu noviniek

Ak si želáte dostávať informácie o nových článkoch a súťažiach, zadajte svoju e-mailovú adresu.

0

Košík

Žiadne produkty v košíku.

Za vojvodinskými Slovákmi

Vo svete, kde je miesto pre všetko – pre každú teóriu, propagandu, bizarnosť či škandál… Prečo by teda vo svete nemohol byť priestor aj pre slovacitu a Slovákov.

Pre Slovákov pokorných, pracovitých, čestných a tichých… Vlastne akoby slovenskosť mala apriórne znamenať niečo malé. Ale môže byť na svete vôbec nejaký jav malý? Keď všetko sa dá skúmať do väčších a väčších hĺbok, detailov, kontextov… A nijaká kultúra nemôže byť malá, už len preto, že prejavuje svoj kultúrny kód prostredníctvom symbolov. A symbol je prepojenie pozemského s nadpozemským, nekonečným… Prepojenie častosti s večnosťou.

Mojím univerzom sa teda stali Slováci. Cestovala som za nimi do Vojvodiny, akoby som cestovala sama za sebou. Územie, ktoré vo svojom názve nesie vojvodu, bolo šľachticky vznešené. Jeho baldachýnom bolo nebo s navrstvenými oblakmi. Jeho žezlami boli vysoké slnečnice s tvárou obrátenou k slnku a s kvetmi otvorenými, ako sa otvárajú ľudské dlane alebo srdce človeka ochotného veriť. Jeho kráľovskými jablkami boli jablká ako ozajstné deti stromov, broskyne, či čerešne –  skrátka všetko, čo vysoko k nebesiam vyzdvihovali na svojich vetvách stromy, akoby to boli dávni obetníci obracajúci sa k nebesám. Zlatom tohto kraja, jeho gravírovanými ozdobami boli kukurice. Jeho slávnostným rúchom s opleckami boli vysoké veže barokových kostolov, keď vlny tohto stavebného štýlu zasiahli i túto rôznorodú oblasť. Na vojvodinských dvoroch sa podobne ako na dvoroch šľachtických rozprávalo mnohými jazykmi. Aj slovenčina im vtlačila svoju podobu. Pri stretnutí s vojvodinskými Slovákmi človek zažíva to, čo poznajú mnohé národy, obzvlášť tie, ktorých populácia žije mimo svojej vlasti. Kus domova na inom mieste… To len Slováci si akosi zvykli sami seba považovať za bezvýznamných a malých, ba posmievať sa sami zo seba, akoby slovacita, kultúrny kód Slovákov, nemohol zasiahnuť aj do iných oblastí a prejaviť sa v nich, byť ich obohatením. Akoby miesta, kde žijú mimo svojho domova Slováci, nemohli mať svoju osobitú, slovenskú pečať.

A čím sa táto pečať prejavuje? Dobrotou. Túžbou po kráse. Stvárnením krásy, veď nie nadarmo vo Vojvodine vzniklo kovačické maliarstvo. Slovenský duch sa prejavil. Hoci by jednoduchí kováči či sedliaci nemuseli maľovať nič, veď kto by mal na taký luxus ako je estetika popri ťažkej práci čas. Predsa však maľovali, ba vymaľovali, vypovedali celú svoju dušu, až z toho vznikol osobitý štýl ľudového maliarstva. A ono sa šírilo nielen z pokolenia na pokolenie, ale aj od domu k domu, akoby sa týmto druhom krásy „nakazila“ celá dedina. Akoby tu boli pečaťou slnečnice. Ba nie, akoby tu bolo pečaťou slnko, zapečaťujúce takmer každý obraz hýriaci živými farbami, ba zapečaťujúce aj oblohu, ako svoj podpis, erbový znak nad výnosom, že je svet ešte v poriadku a že je ešte hoden nového dňa. Veď dodnes svieti rovnako milosrdne na všetkých – a aj na Slovákov.

BÁČSKY PETROVEC

Najstarší dom v Báčskom Petrovci z roku 1799
.
.
.
.
.

STARÁ PAZOVA

.
.

KOVAČICA

.
.
Výrobca huslí, majster JÁN NEMEČEK

PADINA

Etnologické múzeum v obci PADINA
Autor článku
Katarína Džunková
Katarína Džunková
Na tomto blogu nájdete prevažne moje lyrické zápisky a fotografie z ciest z rokov 2006 - až doteraz. Ako svedectvo o kráse, ktorú som videla a aspoň ako minimum,ktoré je nutné vypovedať. Zároveň chcú byť tieto riadky aspoň skromnou modlitbou za literatúru, za krásu a vieru. Aby zasvietila v temnotách našich moderných, a predsa takých chudobných sŕdc.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Sledujte nás na Instagrame

Fotky od našich čitateľov