Prihlásiť sa k odberu noviniek

Ak si želáte dostávať informácie o nových článkoch a súťažiach, zadajte svoju e-mailovú adresu.

0

Košík

Žiadne produkty v košíku.

O tom, ako turistov po svojom meste sprevádzajú pražskí bezdomovci

Sociálny podnik Pragulic, ktorý funguje v uliciach Prahy od roku 2012, pomáha reintegrácii ľuďom bez domova tým, že im sprostredkuje prácu sprievodcov svojím vlastným špecifickým pražským svetom. V článku si prečítate autentickú výpoveď Andrewa Daya, ktorý si na vlastnej koži vyskúšal jeden zo zážitkov z ponuky Pragulic s názvom „24 hodín bez domova“.

„Tu máš Nokiu, ktorou sa dovoláš na núdzovú linku a rozpočet na nasledujúcich 24 hodín: 20 kč. Teraz potrebujem už len tvoje oblečenie.“ Je chladné januárové ráno a ja na pražskej Hlavnej stanici odovzdávam svoju bundu a nohavice Tereze Jurečkovej – spoluzakladateľke Pragulic. Na oplátku dostávam plastové vrece obsahujúce béžovú šušťáčku so zaseknutým zipsom a špinavé khaki nohavice. Poobzeral som sa okolo seba a rýchlo som sa prezliekol. Ošemetné oblečenie je súčasťou celého zážitku: Bezdomovectvo skutočne pochopí len ten, kto ho na vlastnej koži zažije“, píše sa na webovej stránke Pragulic-u.

Vedľa Terezy stojí môj sprievodca Robert. Robert má niečo cez štyridsať, no srší energiou tigra a nevie sa dočkať, kedy vyrazíme. Počas nasledujúcich 24 hodín ma Robert zoberie na svoje obľúbené miesta a odhalí mi inú stránku Prahy. Rozlúčili sme sa s Terezou a vyrazili sme do víru rušnej stanice.

Robert, uvedomujúc si svoju zodpovednosť, ma sprevádza cestou na metro, a keď míňame automat na lístky, inštinktívne kontroluje, či v ňom nezostali nejaké mince. Míňame nespočetne veľa zastávok, až prichádzame do Smíchova, industrializovanej časti Prahy. Zo Smíchova cítiť zašlú slávu starých tovární a sakrálnych stavieb, ale i novo nájdený štýl v podobe presklených obchodných domov a reštaurácií.

Robert je veľkým milovníkom železníc, prostredníctvom ktorých ma zasväcuje do českej histórie a kultúry. „Pozri“, hovorí, ukazujúc na ČKD Tatra, kde sa vyrábali električky pre Stalinovu komunistickú stranu koncom 40. rokov 20. storočia. Pokračujeme ďalej, míňame pivovar Staroprameň, až kým neprídeme do Armády spásy, kde Robert pracuje. Nie je mi celkom jasné, čo robíme, lebo Robertove vysvetlenia sú niekedy tajuplné. Zrazu ma zavedie ku veži z kartónových krabíc, ktoré, spolu s ďalšími zamestnancami, odnášame po schodoch do kancelárie.

.

Robert je jedným z deviatich sprievodcov, ktorí aktuálne pracujú pre Pragulic. Zarábajú v sociálnom podniku dohodnutý fixný plat za prehliadky plus dostávajú sprepitné od zákazníkov. Časť zo zisku sa investuje do prevádzkových nákladov Pragulic. Tereza mi vysvetlila, že Pragulic nesprostredkúva bezdomovcom len prácu, ale ponúka im aj rozvojové programy, ako napríklad kurzy angličtiny alebo workshopy zamerané na budovanie sebahodnoty.

Vďaka sociálnym dávkam sa dostávame do viničnej usadlosti Cibulka – pekného, ale všedného parku, dekorovaného rozpadajúcimi sa barokovými sochami. Počas toho, ako sme sa zastavili pri rozhľadni z roku 1940 mi Robert oznámil, že budeme spať na podlahe bytu jeho otca. Už čoskoro odtiaľ bude musieť odísť, lebo sa byt predá. „Kam?“, spýtal som sa. „Ktovie…“ odpovedal Robert predtým, ako radšej zmenil tému.

Náš obytný priestor pozostáva zo všakovakých odpadkov rozliehajúcich sa od podlahy až po strop. Okolo desiatej večer som vypratával z chodby plastové fľaše a noviny a snažil som sa spať. Bezúspešne. Pozviechali sme sa v skorých ranných hodinách a sadli sme na prvú električku, ktorá nás odviezla do Prahy V. V silnom kontraste s tým, čo som videl doposiaľ, sa tu nachádzali slušne zariadené rezidencie a luxusné apartmány s výhľadom na mesto. Bol to krásny pohľad, ale my sme prišli kvôli niečomu inému – roznášaniu letákov. Robertove „kolečko“ o šiestej ráno mu zarobí aspoň nejaké peniaze navyše. Brázdiac tieto prekvitajúce ulice začal Robert otvorene hovoriť o tom, ako sa dostal na ulicu. Po tom, čo jeho strýko predal rodinný dom v roku 2006, Robert precitol spiaci pod holým nebom v hlavnom meste. „Nanešťastie som sa oženil so ženou, ktorá by ma najradšej videla mŕtveho“, povedal, zatiaľ čo sa snažil otvoriť zamrznutú schránku. S prázdnou taškou a po uplynutí našich 24 hodín sa vraciame na pražskú stanicu, aby som si vyzdvihol svoje veci, a aby sme sa, hoci neradi, rozlúčili.

Zlé jazyky tvrdia, že kontaktovať sa s najchudobnejšími ľuďmi spoločnosti je skôr akási podoba voyerizmu ako turizmu. Možno je to pravda. O tom, či sú pre ľudí bez domova takéto výlety prospešné, by však mali rozhodovať sami sprievodcovia.

Robert verí, že by mu jeho nová, aj keď trochu alternatívna práca, mohla pomôcť  dostať jeho život späť do správnych koľají. „Za nič iné by som nemohol byť viac vďačný“, hovorí.

Koncept podobný Pragulic, kedy prehliadky po meste vedú ľudia bez domova, je rozšírený aj v ďalších mestách. Ak navštívite napríklad Viedeň, Barcelonu, Londýn, Hamburg, Gothenburg, Ultrecht či americký Seattle, doprajte si „iný“ pohľad na mesto a podporte tak svojim záujmom a financiami ľudí, ktorí sa, často nie svojím pričinením, ocitli na okraji spoločnosti. Raz tam môžeme skončiť aj my.

Článok bol inšpirovaný týmto anglickým originálom. 

Autor článku
uzivaj si
uzivaj si

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Sledujte nás na Instagrame

Fotky od našich čitateľov