Henry Rollins vraj povedal:  “A great way to learn about your country is to leave it.” Vo voľnom preklade to znamená, že perfektným spôsobom, ako sa naučiť niečo o svojej vlastnej krajine, je odísť z nej. Henry Rollis určite nebol prvý ani posledný, kto túto myšlienku vyriekol,  internety mu však prisudzujú jej autorstvo. A o to, kto bol prvý vlastne ani vôbec nejde. Dôležitejší je jej obsah. Neviem, na ako dlho myslel Henry Rollis, že treba z krajiny odísť, aby sme ju spoznali. Podľa mňa stačí ísť niekam aj na pár dní a môžeme sa veľa naučiť. Záleží hlavne na tom, či chceme a ako to urobíme. A samozrejme, čím viac dní a čím viac navštívených krajín, tým lepšie pre našu vedomosť. Cudzie krajiny nám totiž otvárajú oči, ukazujú, čo všetko funguje, nefunguje a hlavne funguje úplne inak ako v krajine našej. Môžeme sa inšpirovať, ale my Slováci veru aj ďakovať za to, ako sa máme v našom prťavom rozkradnutom kráľovstve napriek všetkému dobre.

So všetkou úctou k Henry Rollinsovi, ja mám radšej výrok Fridy Kahlo: „Pies, ¿para qué los quiero si tengo alas para volar?“ (Načo sú mi nohy, keď mám krídla, s ktorými môžem lietať). K leteckému presunu potrebujeme krídla lietadla, tie, ktoré nám okrídľujú dušu však musíme nájsť sami v sebe.

Tento text bude miestami možno vyznievať ako nekritický hejt voči Slovákom, budem v ňom zovšeobecňovať a trochu si robiť srandu. Uvedomujem si to a nemyslím svoje slová osobne. Snažím sa nám totiž nastaviť zrkadlo. A zároveň trochu priblížiť Island.

Je to úžasná krajina, tento vulkanický ostrov neďaleko zamrznutého Grónska. Strávila som niekoľko mesiacov v blízkosti malého juhoislandského mestečka Kirkjubæjarklaustur (kto toto prečíta, má u mňa pivo, ako dôkaz posielajte videá 🙂 . Ono je to vlastne skôr dzedzina, s kostolom, športovým centrom a pár hotelmi v okolí.

Prvým dôvodom, prečo by tu Slovák žiť nemohol je, že sa tu nenachádza krčma a pivo v reštaurácii stojí asi 10 eur. A vlastne to nie je pivo. Akýsi pofidérny mok síce tej istej farby, ale bez peny a chute. V špeciálnych obchodoch s alkoholom Vínbudin sú už ceny trochu rozumnejšie, no nie na alkohol tvrdý. Borovičku nemajú. V potravinách alkohol nekúpite, na čo nás upozornili dvaja na sebe nezávislí okoloidúci pri východe z obchodu, keď sme si v dobrej vôli kúpili pakel plechoviek nealkoholického piva. No čo, v horúcom jazierku po celodennej túre padlo dobre.

Viete, ako u nás zvykne cestárov prekvapiť prvý sneh? A viete si predstaviť, ako často asi tak sneží na Islande, ktorý leží neďaleko severného polárneho kruhu? Oni to riešia jednoducho. Vycapia na internetovú stránku výstrahu, že je na cestách klzko alebo extrémne klzko a vy proste jazdite opatrne. Informovaní ste boli. A to nieže trocha snehu, na cestách tam koľkokrát nájdete 10 centimetrovú vrstvu nefalšovaného ľadu. A keď silno fúka, tak ich proste uzavrú, autobusy nejazdia a vy sa buď nikam nepohnete alebo ostanete niekde uväznený, nevedno na ako dlho. A Islanďania? Tí sa len usmejú a povedia: „Noo, to je Island.“ Presne ako Slováci, či? 🙂

To, že sa počasie mení každých 5 minút nie je mýtus. Paradoxne v týchto situáciách so zavretými cestami to predstavuje jedinú nádej. Avšak keby ste chceli frflať na islandské počasie tak ako na to slovenské, o ničom inom nehovoríte. Vietor, dážď, ostré slnko, zasa dážď, a aj si zasneží. No a, veď to je Island.

Máte narazený prst alebo ste sa pred pár minútami prebudili z bezvedomia, lebo ste odpadli? „Pite viac vody, doktor nemá čas.“, hovorí sestrička. Ani sa na vás nepozrie. Nič výnimočné. Jeden známy to prehnal s potápaním a odišli mu pod vodou pľúca. 250 km ho viezli mokrého v sanitke do najbližšieho väčšieho mesta s nemocnicou, kde sa lekári rozhodli, že do hlavného mesta Reykjavik ho predsa len odtiaľ prevezú vrtuľníkom. Bolo to 50 kilometrov. Logika? Nenašla som. Ale v novej peknej nemocnici sa oňho nakoniec  našťastie dobre postarali. Ak ale pri kašlíku umierate, Island asi nebude tou najvhodnejšou destináciou.

70 kilometrov na východ jedna sopka Öræfajökull (kto prečíta toto má u mňa pivá dve), na západ druhá sopka Katla, obe v miernom riziku vybuchnutia, ktoré sa na riziko veľké alebo rovno na výbuch môže zmeniť v priebehu chvíle a nikto nevie, aké silné to bude. Informujú vás o tom znova prostredníctvom itnernetovej stránky. Slováci, Česi, Poliaci sme boli pobalení, nachystané najdôležitejšie veci, ak by došlo k evakuácii v noci. Čo na to Islanďania? Mávnu rukou so slovami:

Áále, táto už mala vybuchnúť toľkokrát a nič.

Chýbajú tu lesy. To pri nejednom slovenskom srdci pichne. Oviec je tu zase až-až, ale nevyrábajú ovčí syr, čo pokladám za veľkú dieru na trhu.

Zapeklitou situáciou pre Slovákov môže byť na Islande to, že sa tam nekradne. Pre tých slušných príjemný nezvyk, pre tých druhých príležitosť. Otvorené domy či autá nie sú v tejto ľadovej oáze bezpečia ničím výnimočným. Ďalej nemajú skorumpovanú vládu, úrady vybavíte rýchlo a elektronicky, nesnažia sa vás na každom kroku odžubať. Do takejto atmosféry by proste Slovák nezapadol 🙂

PS: fotky majú ukázať, ako by každý mal chcieť skúsiť aspoň chvíľu na tomto magickom ostrove pobyť.